Facebook - fenomén "so skrytou hrozbou?"

Mark Zuckerberg - muž, ktorý dokázal vytvoriť takú sociálnu sieť ako nikto nikdy pred ním. Pred facebookom existovali pomerne už známe sociálne siete ako Myspace, LinkedIn a u nás na Slovensku známy komunitný portál Pokec od firmy Azet. Pokec už existuje takmer 11 resp. 14 rokov. Za tú dobu si získal vyše 600 tisíc používateľov prevažne mladšej generácie vo veku 12-26 rokov. V "predfacebookej" ére bol Pokec jednotkou medzi  na Slovensku a doteraz je, pokiaľ nepočítam Facebook. Otázkou je, prečo Facebook dokázal poraziť náš Pokec? V čase, keď Facebook uzrel svetlo sveta 4. februára 2004 na novom kontinente, presne v USA, ešte nikto nevedel, čo o pár rokov tento fenomén narobí. V časoch, keď som nemal doma nemal ešte internet, tak som sa na wape prostredníctvom služby Orange World zaregistroval na Pokeci. V našich končinách to bol práve Pokec, ktorý bol fenoménom číslo jeden. Mal však a doteraz má určité obmedzenia, ktoré mnohým vadia. Sú to hlavne vkladanie profilových fotiek, ktoré musí administrátor schváliť, či fotka osoby neobsahuje nevhodné alebo až nemravné znaky na fotke. Na pokec som častejšie začal navštevovať od roku 2006, keď som si na vtedajšiu dobu zriadil svoj prvý internet, ktorý bol aj mobilný a to od Orangeu. No na vtedajšiu dobu som lepší výber pripojenia na internet mať ani nemohol, nakoľko som pracoval a žil prevažne v Bratislave.
27. október 2008 - bol to deň ako každý iný. V práci som si počas siesty zvykol čítať denník SME. Pamätám si, že každý pondelok zvykli dávať články zo sveta IT technológií. V ten deň som sa dozvedel o fenoméne menom Facebook. Prvé čo som si zapamätal bolo ich motto: "Kto nie je na Facebooku, tak akoby ani neexistoval". V ten deň som si po práci sadol k môjmu notebooku a ihneď som sa išiel pozrieť, čo to vlastne je. Ihneď som sa zaregistroval. Prvé, čo ma napadlo bolo nájsť si nejakých známych a to som s prekvapením aj našiel. Hneď som stihol poslať pozvánky známym aj mojim blízkym. V ten deň sa zaregistrovala aj moja sestra. To si pamätám dobre. Bol som nadšený, že koho som tam našiel a bral som to a beriem stále ako výhodu, pretože som vedel o mojich známych a dávno zabudnutých kamarátov a kamarátky ako žijú. Zaregistroval som sa v období, keď FB u nás, ale i vo svete raketovo začal rásť.
Vo Facebooku je vždy nejaké to "ale" - za tie 4 roky od registrácie na FB ubehlo ako voda. Po takej dobe sa FB usadil v mobiloch ako aplikácia, aby ho mal každý poruke. Či bol v normálnych alebo v múdrych telefónoch, proste ho používa skoro každý. Mnoho firiem, médií a osobnosti si vytvorili stránky práve na FB , kde ich priaznivci našli a olajkovali a tým si tak zvýšili kredit pre svoju osobu alebo firmu. Mnohí sa tak vďaka FB zviditeľnili alebo začali na ňom profitovať, čo beriem ako plus. No osobne mi vadilo, že súkromie akosi FB nič nehovorilo a ešte ani dodnes nehovorí. Asi nie každého poteší, že je označený napríklad na fotke, ktorú by nemali vidieť určité osoby. Po prvých kritikách sa FB aj podľa toho menil, no aj urobil veľký prešľap, ktorý by neurobil ani teenager. V čase upgradovana FB na timeline sa zobrazili vecí, na ktoré by sme ako každý iný najradšej zabudli. Asi každý z nás niečo buď napísal na nástenke alebo uverejnil nejakú fotku, za ktorú sme sa neskôr hanbili. Aj keď sa predtým už tá ochrana súkromia zlepšila, toto bol prešľap. Aj keď sa po čase FB zmenil a stále sa mení, stále mi vadí to, že táto sociálna sieť stále psychologicky nabáda ľudí, čo najviac zverejniť alebo napísať niečo o sebe. Zvykne to robiť, keď sa pridá nejaká funkcia alebo novinka. Na pozore by sa mali mať tí, ktorí sa rozhodujú sa zaregistrovať sa. Tam je to najkritickejšie. Tých mínusov je viacej, ale rozpisovať to nebudem. Vo svojom blogu som sa snažil napísať len to, čo si myslím o tomto "fenoméne", ktorý hýbe vo svete internetu. Je na každom, aby si zvážil, čo napíše alebo zverejní na internete. Ja osobne moc nepíšem na nástenke nič, čo nemusí vedieť každý, aj keď som bol v minulosti kritizovaný niektorými kamarátkami či kamarátmi, že som sa nepochválil niečim, o čom by mali vedieť. Ide o to, že keď sa chcem pochváliť, radšej sa stretnem osobne ako virtuálne. A tak by to malo aj zostať.